Tak, ako to vyzerá s Vašimi predsavzatiami? Podarilo sa Vám vydržať celých 21 dní? U niekoho sa možno stihol nový návyk aj vytratiť… nebudem na seba ukazovať prstom.
Môj novoročný návyk, každý večer krátko zhodnotiť uplynulý deň, sa mi stanovenú dobu podarilo dodržať. Niektoré zápisy boli obsiahle, niektoré len aby boli. S unavenou hlavou a zalepenými očami toho naozaj moc nezhodnotím.
Táto skúsenosť ma okrem toho, že viem, ako rýchlo sa dá vybudovať si nový návyk, naučila, že nie je potrebné prepchať si deň predsavzatiami, čo všetko musím každý deň spraviť, ale vedieť v správnej chvíli siahnuť po správnom návyku.
Predsavzatia úzko súvisia s plnením si snov. Radšej som sa teda rozhodla upustiť od každodenného zapisovania a zrealizovať niekoľkoročný sen, ktorého pokusy o uskutočnenie niekoľkokrát zlyhali. Uvidíme, či sa to tentoraz podarí. Držte mi palce a podporte ma.
Prihlásila som sa na kurz skalného lezenia. Už na škole v Ústí nad Labem som absolvovala kurz lezenia na umelej stene, bola som dokonca aj na skalách, bavilo ma to, ale nikdy som sa neprehupla cez hranicu, aby som sa mohla označiť za lezca. Smola a zároveň ohromné plus na tomto športe je to, že sa musí vykonávať vo dvojici. Nemala som správnu partiu na túto aktivitu.
Prvý významný krok som učinila ešte v zime, keď som si kúpila lezecké topánky. Vravela som si, že už budem mať vytvorené ideálne podmienky na tréning. Avšak pri našich pokusoch liezť nás stále niekto upozorňoval: „Ak leziete horné lano, musíte byť chytení na dvoch bodoch. Ak Vás niekto uvidí….“ „Expresy sa cvakajú opačne. Nechceš spadnúť zo šiestich metrov.“ Robiť pod dozorom niečo, čo robiť neviem, bolo veľmi nepríjemné. Milí moji klienti, prepáčte mi.
Druhým významným, a snáď aj zlomovým, krokom je prihlásenie sa do kurzu. V telocvični na druhom konci mesta som zbadala plagát, že sa organizuje kurz skalného lezenia. Overila sim si, či je to naozaj aj pre úplných začiatočníkov a bez váhania som sa prihlásila. Na prvej hodine sme iba dostali základné informácie a na druhej sa už liezlo. Bolo to fajn, stačilo si iba nájsť medzi tými tridsiatimi, štyridsiatimi ľuďmi parťáka a pod dozorom sme mohli liezť. Na tretie stretnutie sa mi naozaj nechcelo ísť, mala som náročný deň a necítila som sa veľmi dobre, po práci som sa tešila hlavne domov a nie sa ešte takto zdržiavať. No keď som zabudla na všetky svoje predsudky, bolo to fajn. Pred štvrtou hodinou som sa cítila veľmi podobne. Unavene. A navyše mi hnisal prst na ruke, takže by som tak či onak nepodala žiadne veľké výkony. Ale išla som. Učili sme sa bezpečne preväzovať ak dolezieme na vrchol skaly alebo chceme zo steny naspäť dolu. Úplne ma to fascinovalo, keďže som si už dávnejšie kládla otázku, ako sa to asi robí.
Budúci týždeň máme isť cez víkend po prvý krát liezť na skaly. Oželiem kvôli tomu obľúbené preteky v orienťáku, a potom ďalšie a ďalšie, vlastne celý apríl, ale nevadí! Pre splnenie svojich snov treba aj niečo obetovať. A hlavne, kedy, ak nie teraz?